Žil som najlepšie, ako som vedel

V živote sa často riadime predstavami iných, respektíve spoločnosti ako takej. Prispôsobujeme sa väčšinovému trendu a pritom si neuvedomujeme, že častokrát to nie je vôbec to, čo sami chceme. Ľútosť sa však dostaví až v čase, keď je už príliš neskoro.

Lenku, sestričku z onkológie som mala tú česť spoznať osobne a okrem pozitivizmu, ktorý šíri, mi poskytla aj pohľad na ťažko chorých z opačnej strany.

V každom z mojich článkov nechávam malý, často za metaforami skrytý odkaz a ani tento nie je výnimkou. Mojou ideou nie je vniesť skrz tieto riadky pochmúrnosť do vašich dní. Chcem týmto málom len upozorniť, aby si všetci spomedzi nás uvedomili rozdiel medzi našim vnímaním žitia a vnímaním žitia človeka, ktorý odchádza z tohto sveta. Chcem, aby sme ešte teraz, kým je možno všetko v poriadku napravili mnoho vecí v našom bytí, a aby sme konali tak, že si na sklonku svojho života (pokiaľ to bude možné) s pokojom v duši povieme:

„ĎAKUJEM! Môj život bol presne taký, aký som ho sám/sama chcel prežiť!“

Nikto z nás nie je na odchod z tohto sveta pripravený. Verím v to, že nie. Myslím, že človek, ktorý vie, že jeho život končí – bilancuje, ľutuje, ďakuje a pokiaľ má možnosť odchádzať pri zdravej mysli, o tomto aj hovorí. Opýtala som sa teda Lenky na to, čo pacienti na sklonku života ľutujú a spoločne sme zaznamenali výroky zomierajúcich.

„Ľutujem, že som priveľa pracoval a nevenoval dostatok času rodine, deťom a priateľom.“

„Ľutujem, že som sa neustále hnal za vidinou majetku, peňazí.“

„Mal som žiť viac pre seba, než pre druhých.“

„Mať ešte jednu šancu najviac, bol by som jednoducho šťastný.“

„Ľutujem, že som sa nevenoval deťom, čo by som dal teraz za to, aby som mohol vidieť ako vyrastajú, ako prežívajú dôležité okamihy svojho života.“

„Mal som povedať tým, na ktorých mi záleží svoje pocity, nemal som to držať v sebe a potláčať city.“

„Nikdy by som sa neničil tým a nebral ohľad na to – čo na moje konanie povedia iní.“

„Ľutujem, že som necestoval, nevenoval sa tomu, čo ma baví.“

„Ľutujem, že som sa bál milovať.“

„Ľutujem, že som zo svojho života pustil ľudí, ktorí ma mali radi.“

„Žil by som pre prítomnosť.“

Žime pre prítomnosť, žime pre seba, našich blízkych, priateľov a pre tých, ktorých milujeme. Majme lásku v srdci, prejavujme ju, vnímajme všetko to dobré okolo nás a verme v zázraky. Takto sa nám možno na konci nášho bytia podarí povedať „Žil som najlepšie, ako som vedel!“