Ľúbime ju a nevadí nám, že sme jej krídlami

„Nie je to o tom, čo sa ti prihodí, ale o tom, ako na to zareaguješ.“ –               (Epictetus)

…a tak aj bolo. Paleta rôznych emócií popreplietaná slzami. 

Som „iná“, už od detstva ma ťahá ísť inou cestou. Nie som typ človeka, ktorý sa k situáciám stavia bez emócií len preto, že tak robia všetci. Nie som človekom, ktorý sa vzdáva bez boja či typ, ktorý škatuľkuje, nedáva šancu a pri ťažkej životnej rane si zakryje oči a nič ďalej „nevidí“. 

Pre mňa bola zdravá princezná

14.01.2014 som sa vďaka božej vôli a svojmu mužovi stala mamou. Tie najkrajšie chvíle netrvali dlho, náš život sa obrátil naruby kvôli krutej diagnóze Karolínky.

Nespomínam si na toto obdobie zistení zdravotného stavu našej dcérky ľahko a dodnes nedokážem o tom otvorene rozprávať. Ale v krátkosti – každý náš deň bol do bodky naprogramovaný – 4x „vojtovka“, ktorá bola vždy zosúladená s kŕmením, aby Karolínka mliečko nevyvrátila, pravidelné návštevy rehabilitačného centra a rutinné sa stali aj návštevy lekárov rôznych odvetí.

Prvé 2 roky som nechcela počuť čo nás čaká, pretože som odmietala všetko, čo by Karolínku nejak kategorizovalo, či škatuľkovalo. 

Pre mňa bola zdravá princezná, ktorá len odmieta kráčať podľa šablón.

S Karolínkou sme skúšali rôzne terapie, aj keď sa ma lekári a okolie zakaždým pýtali, čo od nej ešte „očakávam“. Všetky tie neveriacke pohľady ma zraňovali. Bola som jediná, čo jej verila?

Novou etapou nášho života bol jej prvý úsmev. Ten, na ktorý sme čakali 2,5 roka. Keď sa nad tým spätne zamyslím, myslím, že to súviselo s obdobím, kedy sme si s manželom uvedomili, že stačí, že je tu s nami a žije a kedy sme sa so všetkým vnútorne vyrovnali, prijali jej stav. V tom čase som už cvičenie vojtovky minimalizovala a hľadala spôsoby pomoci, pri ktorých by sa Karolínka tak veľmi netrápila (bobath, castilo moralles, feldkreis metoda, hippoterapia).

A dnes? 

Žijeme plnohodnotne – s láskou, nádejou, vzájomným rešpektom, súdržne a neodlučiteľne.

Snažím sa svojej dcérke aj napriek jej chorobe ukázať, že ona môže všetko – že môže ísť na šmýkľavku, kolotoč, plávať v mori, že môže urobiť kotrmelec z kopca (ten má tiež za sebou), že môže sedieť v piesku či v lístí.

Keďže si vážim silu okamihu, snažím sa, aby väčšina momentov v jej živote bola nezabudnuteľná. A verte mi, keby som mohla, ukážem jej celý svet, aby mohla nasávať hlavne tie najkrajšie elementy života a prírody – pocit z objatia stromov, vôňu dažďa…

Kráčame ďalej s láskou

Nič iné ako láska nám nedáva silu. Našu Karolínku ľúbime a nevadí nám, že sme jej krídlami, pretože to robí za nás bezpodmienečná láska k nej. Vieme, že keď sa ňou necháme viesť, nemôžme zlyhať…